Projekt APVV č. 15-0764 - Vecný zámer projektu

Projekt má za predmet výskum európskych kontextov slovenského divadla, čo je téma aktuálna a výskumný tím má za cieľ zaradiť ho takto do súčasného integračného diskurzu, ktorý prebieha na mnohých úrovniach a v mnohých oblastiach spoločenského života. Vstupuje do širšieho interkultúrneho dialógu a v jeho rámci konfrontuje naše tradičné národné divadlo s tým, čo prichádzalo a prichádza zvonku a čo bolo prijaté ako integrálna súčasť nášho vývinu. Tento vzťah domáce-cudzie nie je vyvážený, v priebehu vývinu prechádzal a prechádza rôznymi otrasmi, prerušeniami a obnoveniami, vzťah národného s inonárodným má svoju kontinuitu ale aj diskontinuitu. Na medzinárodnej úrovni prebieha diskusia o budúcnosti európskej integrácie. Popri úsilí o zblíženie, sú tu aj legitímne názory zdôrazňujúce diverzitu a jedinečnosť národných kultúr (divadiel). Slovenská teatrológia, ktorá sa tejto téme venovala aj dávnejšie, avšak nie vždy koordinovane, môže tu, na platforme navrhovaného projektu, dať podnet pre rozšírenie a zmenu optiky, aby sa slovenské divadlo aj pomocou výsledkov vedeckej reflexie lepšie napojilo na európske kontexty a v nich sa definovala aj jeho vlastná autenticita a originalita.

Na tému projektovaného výskumu už existovali teoreticko-historické odpovede, prevažne diskontinuitné, niekedy ovplyvňované dobovými ideologickými zvratmi. Pritom sme odkazovali hlavne na nasledovné výsledky: V prvom rade výskum slovenskej dramatickej literatúry spravidla dokázal ju zaradiť do širšieho európskeho historického kontextu – naturalistického, realistického i symbolistického. V tomto sa vyznačuje dielo Zoltána Rampáka Slovenskí klasickí dramatici 19. storočia a inonárodná dráma (1975). Tento autor napísal aj komparatívne dielo Dráma, divadlo a spoločnosť (1976), ktoré je však poznačené dobovou rétorikou, a ešte horšie jeho Cesty drámy (1984). Zato kniha Júliusa Pašteku Slovenská dramatika v epoche realizmu (1990), je vhodným príkladom prepojenia hĺbkovej analýzy domácej literatúry s európskym umeleckým kontextom. Všeobecne povedzme, že ak u nás vznikla monografia so zameraním na slovenskú dramatiku či divadlo, autori sa špeciálne inonárodným súradniciam nevenovali a spomenuli ich výnimočne (monografie o Tajovskom, Stodolovi, Barč-Ivanovi, Králikovi, Bukovčanovi, Zahradníkovi, Horákovi, Kováčikovi a i.).Výnimku z tohto tvorí monografia Miloša Mistríka Slovenská absurdná dráma (2002) a monografia Eleny Knopovej Svet kontroverznej drámy (2010). Rovnako portréty režisérov a hercov málokedy vyzdvihovali aj ich európsky rozmer (ak vôbec nejaký bol). Iba Janko Borodáč bol niekoľkokrát správne spájaný so Stanislavským, Ján Jamnický s Ochlopkovom a Tairovom, Jozef Bednárik s divadlom postmoderny – všetko však v nedostatočnej miere. Rovnako sa o transkultúrny pohľad na naše divadlo usiloval niektorými publikáciami o scénografii Ladislav Lajcha a Ján Zavarský. V minulosti, počas totalitného režimu 1948-1989 vzniklo viacero prác o slovenskom divadle v rámci socialistického umenia, alebo sovietskej inšpirácie (napr. Rudolf Mrlian Sovietske hry na slovenských javiskách, 1977). Žiaľ, ani dve najväčšie nové historické syntézy (Miloš Mistrík a kolektív: Slovenské divadlo v 20. storočí, 1999 a Vladimír Štefko a kolektív: Dejiny slovenskej drámy 20. storočia, 2011), inak obsažné a vedecky spoľahlivé, si nestanovili za úlohu hlbší vhľad do poznania širších európskych kontextov slovenského divadla a drámy. Tak sa stalo, že iba v niektorých a zvyčajne navzájom izolovaných iniciatívach sa k téme prispelo viac, hlavne na konferencii Divadlo na križovatke kultúr (SAV 1994), v kolektívnej publikácii Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti,1996, na konferencii Stretnutie kultúr a divadlo (VŠMU, nedatované). Problematike miesta nášho divadla v širšom medzinárodnom kontexte sa úspešne venovali na VŠMU Soňa Šimková, Zuzana Bakošová, Nadežda Lindovská, Jana Wild. V ďalších výskumoch treba spomenúť mená ako Oľga Panovová, Dagmar Inštitorisová, Ida Hledíková, Miroslav Ballay, Daniel Uherek. Ladislav Čavojský v rukopise zanechal súbor štúdií o inscenáciách klasickej svetovej dramatiky na našich javiskách, vydanie tohto diela zahŕňame do prvej fázy projektu (ed. Katarína Ducárová). Treba dodať, že členovia tímu týmto smerom už vyvinuli vedecké aktivity (Miloš Mistrík, Elena Knopová v spomínaných publikáciách, Dagmar Podmaková v publikácii Osvaľd Zagradnik, v štúdiách o slovenskom a ruskom divadle doma a v zahraničí, Andrej Maťašík v štúdiách o vzniku SND, Ján Zavarský vo viacerých publikáciách o dejinách európskej scénografie, Michaela Mojžišová o inscenáciách európskej opernej klasiky na našich javiskách ai.).

Nie je tajomstvom, že slovenské divadlo (ale aj celá kultúra) nie sú v európskom kontexte stále dostatočne známym fenoménom. Určite za to môžu aj priority zahraničného vedeckého výskumu, ktorý sa spravidla orientuje na väčšie a staršie divadelné kultúry, ale zároveň si to spôsobujeme sami, pretože nedostatočne vnímame a definujeme medzinárodný rozmer toho, čo sa tvorí na našich javiskách. Naša teatrológia sa v minulosti viackrát spoluautorsky presadila v medzinárodných projektoch, hlavne v encyklopédiách, slovníkoch a historických syntézach (World Encyclopedia of Contemporary Theatre, 1994; Dictionnaire encycklopédique du théâtre, 1995, La scene moderne, 1997, Dictionnaire universel des créatrices, 2013 a i.). Viaceré preklady do slovenčiny pomohli rozšíriť náš pohľad na aktuálne vedecké i umelecké dianie (len výberovo spomeňme diela P. Pavisa, E. Fischer-Lichte, M. Carlsona, J. Copeaua, P. Brooka, H-T. Lehmana, J. Ranciera a ďalších, pričom netreba obchádzať ani početné preklady do češtiny). Niekoľko ukážok z dlhého zoznamu odbornej literatúry, ktorá je k dispozícii, má naznačiť existenciu teoretického zázemia, na ktorom môže budovať ďalší výskum, ktorý by mal smerovať k tomu, aby sa vedecky formuloval jasný a objektívny pohľad na slovenské divadlo ako súčasť európskeho. Postup tímu musí byť obojsmerný: 1. výskum nášho divadla v jeho širších kontextoch a 2. výskum inonárodného divadla a jeho impaktu na náš domáci kontext. V rámci projektu budeme podporovať aj preklady novších i starších publikácií členov tímu do cudzích jazykov, ktoré po uverejnení v zahraničí dokážu sa napojiť na medzinárodný kontext a rozšíriť tak povedomie o výskume divadla na Slovensku.

V projekte ide o vedecký dialóg v rámci riešiteľského tímu i mimo neho. Preto sa projekt opiera predovšetkým o niektoré prioritné postupy: 1. výskum základných zdrojov, 2. analytické kritériá, 3. syntéza po predchádzajúcej analýze. Výskum tímu sa má opierať o historické fakty zo skúmaných etáp 20. a 21. storočia: divadelných súborov, osobností, inscenácií, a to hlavne v rámci slovenského divadla, a v súlade so zámerom projektu v konkrétnych prípadoch aj európskeho kontextu, ako možného inšpiračného zdroja.

Cieľom projektu je výskum nášho divadla v európskom kontexte nielen pre samotnú definíciu tohto kontextu, ale preto, aby sa v praxi naše divadlo nevnímalo iba v domácej tradícii, ale aby – s istým rizikom – sa prirodzene porovnávalo s európskym kontextom a umeleckou úrovňou. Výsledky tohto výskumu majú mať vplyv na zmenu optiky našej teatrológie. Nie sme úplne na začiatku, pretože slovenská divadelná veda túto tému študovala už v 70. a 80. rokoch 20. storočia, avšak vtedy s rizikom ideologických zásahov. Neskôr, od 90. rokov, sa uplatnila táto optika vo viacerých prácach, avšak nie systematicky. Tradícia užšieho, národného výkladu dejín nášho divadla vo vedeckej reflexii čiastočne stále pretrváva, a tak tento projekt má napomôcť programovanému prielomu. Nie definitívnemu, pretože téma bude rezonovať určite aj naďalej, avšak inšpirujúcemu, prinášajúcemu širšiu optiku. Reálnosť projektu nie je v jeho definitívnosti a uzavretosti, ale v jeho podnetnosti a otvorenosti.

Projekt využíva teóriu komparatistiky, pričom sa pozornosť vymedzuje na komparáciu tradicionalistického obrazu slovenského divadla ako seba samého a obrazu cudzieho, inonárodného divadla (v ňom drámy, opery, hereckej školy a pod.). Metodológia komparatistiky podnecuje výskum v medzikultúrnom dialógu. Odkazuje na budovanie sebakonštrukcie na jednej strane a na strane druhej vplyvu či vpádu iného, prichádzajúceho zvonka. V divadle môže mať existencia cudzieho podobu nie iba formálnu, ale noetickú. Vychádza zo zahraničných podnetov, ktoré môžu prichádzať hlavne z dramatickej literatúry, ale stále častejšie, vďaka možnostiam prekračovania hraníc a zoznamovania sa s cudzími kultúrami, aj zo samotnej divadelnej praxe.

Pre danú tému je zvolená metodológia vhodným dynamizujúcim prvkom, pretože nepôjde o pozitivistické monitorovanie, ale o zachytenie vnútorného konfliktu, dynamického vývinu, ktorý máva etapy, momenty vzrastu, prerušenia, aj poklesu. Estetické analýzy majú v tomto kontexte zjavne aj svoj spoločenský rozmer, stavajú umenie do pozície angažovaného účastníka dobových premien, v tomto prípade ako integračný prvok európskych dostredivých i odstredivých tendencií. Efektívnosť takto nastaveného výskumu sa môže uplatniť aj vo vyššej, ideovo všeobecnej rovine, aj v rovine prezentácie individuálneho vkladu jednotlivých účastníkov procesu, dramatikov, hercov, scénografov, skladateľov a pod.

Základnou hypotézou projektu je, že slovenské divadlo vo veľkej miere a/ vždy existovalo v internacionálnom prúdení a vplyvoch, hoci si to b/ dostatočne neuvedomovalo a nereflektovalo a c/ málokedy to dokázala dostatočne reflektovať teória, historiografia, prípadne kritika. Jedna hypotéza má tri súčasti, ktoré sa budú musieť v bodoch b/ a c/ zmeniť.

Harmonogram a štruktúra projektu sú založené na paralelnom spracúvaní tematických okruhov. Zhrnutie bude odpovedať na otázky položené v hypotéze a vyslovené v parciálnych publikáciách tohto projektu. Výsledky systematickej práce počas rokov 2016-2020 by mali priniesť kvalifikované poznatky, ktoré obohatia pohľady na naše divadlo a lepšie ho zasadia do medzinárodného kontextu.